Z psychologického hľadiska je akýkoľvek spôsob nosenia bábätka lepší ako nenosiť ho vôbec. Nosenie mu pripomína rovnováhu, ktorú zažívalo vo vnútri maternice, čím sa ľahšie prispôsobuje a učí vonkajšiemu svetu. V prípade, že matka necháva bábätko väčšinu času v postieľke a trávi s ním iba nevyhnutnú dobu, dieťa sa pokúša v situáciách nepohody upokojiť samo, na čo však ešte nie je zrelé. Preto má tendenciu vytvárať si neorganizované vzorce správania, napr. trhavé pohyby, úzkostlivé cmúľanie palca, nepravidelné dýchanie a výrazne narušený spánok.
Niektoré mamičky nemajú informácie o ergonomickom nosení a používajú neergonomickú klokanku, ktorú naopak veľmi dôrazne zavrhujú ženy, ktoré sú v tejto oblasti vzdelané. Napriek tomu, že klokanka nie je vhodným typom nosiča, z psychologického hľadiska je možnosť nosiť dieťa v nej lepšia, ako keby nebolo nosené vôbec. Ergonomické nosenie je neporovnateľne lepšie, a to nielen z psychologického hľadiska. Mnohí rodičia tvrdia, že ich dieťaťu sa páči v klokanke, pretože si ho môžu otočiť tvárou od seba, a tým mu „neclonia“ vo výhľade. Nosenie tvárou k sebe je však jedna zo zásad zdravého nosenia a dáva rodičovi možnosť regulovať podnety, ktoré dieťatko dostáva. V pozícii tvárou k svetu k nemu prichádza priveľa podnetov, často nevhodných, ktorým nerozumie a nevie ich spracovať. Aj dospelý človek má problém vyrovnať sa so situáciou, v ktorej naňho pôsobí veľa rôznych stimulov. Dieťa nemá ani zďaleka tak vyvinutú schopnosť regulovať si podnety ako dospelý, preto dochádza k psychickému preťaženiu. Takéto dieťa preto býva viac plačlivé, zdanlivo bezdôvodne podráždené a napriek tomu, že ho množstvo podnetov veľmi vyčerpáva, má problém so spánkom. Ďalším problémom u neergonomických nosičov je nedostatočne vysoká opierka hlavy. Úlohou opierky je nielen držať hlavičku bábätku, ktoré to ešte nedokáže samo a robiť oporu chrbtici dieťaťa, ale tiež chrániť dieťa pred zvýšeným vplyvom okolia. Novorodenec je v ergonomickom nosiči úplne schovaný za opierkou hlavy a s tým, ako dieťa rastie a zároveň sa psychicky vyvíja, rozširuje sa mu aj rozhľad. Pri zdravom nosení rodičia plnia funkciu vonkajšieho regulačného systému svojho dieťatka. Dieťa vidí iba obmedzené množstvo podnetov a rodič mu vyvažuje jeho vnútornú neistotu.
Poloha, v ktorej bábätko nosíme, má tiež svoj význam. Matka si novorodenca veľmi prirodzene kladie na svoj hrudník, aj keď ho nemá uviazaného v šatke či nosiči. Malé bábätko patrí na brucho matky a potrebuje s ňou mať očný kontakt. Mohlo by sa zdať, že dieťa začíname nosiť na chrbte kvôli tomu, že je nám už vpredu ťažké. Z psychologického hľadiska však dieťa na nosenie na chrbte musí dozrieť. Dieťa, ktoré je v šatke či nosiči na našom chrbte, má lepší výhľad, čo staršie dieťa rozhodne ocení. Predsa je však možné, že mu bude vadiť, keď mame nebude vidieť do tváre. Nedá sa preto určiť vek, kedy je vhodné presunúť dieťatko dozadu. Kompromisom môže byť nosenie na boku, kedy je kontakt s mamou stále veľmi intenzívny, zároveň má však dieťatko lepší výhľad.
Množstvo času, ktoré chce dieťa tráviť v šatke či nosiči, závisí nielen od jeho veku, ale aj temperamentu. Niektoré bábätká sa chcú nosiť výhradne v čase uspávania, iné sa rady nechajú nosiť aj v rámci prechádzok a z bezpečia maminho náručia sledujú okolie. Je prirodzené, že dieťa, ktoré práve začína chodiť, sa chce nosiť omnoho menej ako novorodenec. V každom veku však treba dieťaťu dopriať rôzne podnety – iné možnosti a perspektívu spoznávania sveta ponúka poloha v nosiči či šatke, iné zase poloha na podložke. Pokiaľ je dieťa v období, že sa nosiť nechce vôbec, treba akceptovať jeho aktuálne potreby a neskôr sa k noseniu skúsiť opäť vrátiť. Je dôležité rešpektovať individualitu dieťaťa. Keď budeme robiť to, čo je príjemné jemu a zároveň aj nám, rodičom, položíme tým základ istej vzťahovej väzby a zároveň zdravého psychického vývinu dieťaťa.
