Ani napriek neustále pribúdajúcemu množstvu mamičiek, ktoré sa rozhodli >nosiť< svoje ratolesti, tento spôsob starostlivosti o novorodencov a batoľatá, nie je väčšinovou spoločnosťou stále plne prijímaný a akceptovaný. Prečo je tomu vlastne tak?
Podľa nemeckého behaviorálneho biológa Bernharda Hassensteina, jedného z najvýznámnejších výskumníkov v oblasti biológie správania živých organizmov a spoluzakladateľa kybernetiky (disciplína, skúmajúca okrem iného aj riadiace a regulačné procesy v biologickej sfére), je človek vo svojej podstate „nosenec“. Vyplýva to zo záverov, ktoré možno vyvodiť z fyziologických i psychologických dôkazov, ktoré podáva vo svojich štúdiách.
Ľudské mláďatá sú prírodou vybavené fyziologickými zvláštnosťami na to, aby mohli byť nosené. Už praľudia svoje mláďatá prenášali, kam potrebovali, a v prípade hroziaceho nebezpečenstva či presunov, sa mláďa mohlo spoľahnúť, že ho jeho súkmeňovci nenechajú napospas.
Evolúcia napredovala a aj vďaka tomu, že príroda ľudský druh obdarila mysľou, inteligenciou a tvorivosťou, si jeho členovia dokázali v mnohých smeroch veľmi uľahčiť život a tak, keď evolúcia mienila inak než človek potreboval, vymyslela si žena nosítko pre dieťa.
Keď došlo evolúciou k vzpriameniu chôdze a dochádzalo k predčasnému narodeniu dieťaťa v skoršom štádiu ontogenetického vývoja a zároveň praľudia stratili srsť, mláďa sa nemalo ako matky držať. Tým pádom, keďže musela matka svoje dieťa pridržiavať, dochádzalo k obmedzeniu horných končatín, ktoré sa stávali nefunkčné pri obstarávaní potravy.
Ženy museli vynájsť niečo, v čom by svoje dieťa nosili a tak nebola obmedzená ich schopnosť zberu potravy.
Nosenie detí je teda staré ako ľudstvo samo.
Kočíky sa začali používať až v 19. storočí a to najmä v radoch bohatších obyvateľov miest. Nosenie detí na tele rodičia sa pomaly začalo vytrácať a zostávalili mu verní pomaly už len chudobnejší obyvatelia, zväčšia dedinčania a to najmä kvôli praktickým a ekonomickým dôvodom.
Čím viac doba napredovala a technický pokrok ovplyvňoval životný štýl, tým viac sa vozenie detí v kočiaroch stávalo modernejším a nosenie zabudnutým.
V dnešnej dobe si nosenie detí pamätajú najmä prababičky, ktoré svoje deti nosili v hrubších tkaninách, tzv. „plachietkach“, „chúvičkách“ či „trávniciach“, ktoré sa takisto používali na nosenie trávy.
Po druhej svetovej vojne šatky zo Slovenska už takmer úplne vymizli a začali sa znovu objavovať až po roku 1990. Väčšina nosiacich mamičiek sa v tom čase o nosení dozvedá zo zahraničia a do slovenských ulíc ho húfnejšie prinášajú až okolo roku 1998.
No ešte aj dnes je nosenie detí na tele rodiča považované za módnu záležitosť, hoci to tak vôbec nie je. Je to približne 60-70 rokov, čo naše staré matere vkladali svoje ratolesti do „loktuší“ či „trávnic“, priväzovali ich k svojmu telu a nosili na práce na poli. Už ony vedeli, že malé bábätko patrí k matke, ku jej srdcu, poznali, čo je pre dietko najlepšie a kedy a kde bude najspokojnejšie.
Hlavným dôvodom, prečo dnes ľudia pochybujú o tomto spôsobe transportu a starostlivosti o dieťa je zväčša fakt, že nosiaca matka ide proti novovzniknutej tradícii starostlivosti o dieťa, ktorá sa ostatné roky prenášala z generácie na generáciu.
Až keď nosenie detí začne byť spoločnosťou opätovne vnímané pozitívne a rešpektované, a šatka či ergonomické nosiče sa stanú tradičnou súčasťou starostlivosti o malé deti, budú mamičky pociťovať tiež istotu v tom, že sa o dieťa starajú najlepšie, ako to len ide.
Dôležité je tiež to, aby mamička nosila svoje dieťa za pozitívneho postoja spoločnosti a podpory vlastnej rodiny.
Žiaľ, aj snahy o odporúčanie šatkovania a nosenia bábätiek u profesionálov prichádzajúcich do kontaktu s budúcou mamičkou, sú stále ojedinelé. Predovšetkým sa jedná o detské zdravotné sestry, pôrodné asistentky a lekárov. Mnohých z nich táto téma zatiaľ necháva chladnými, rovnako ako väčšinu slovenskej populácie, u ktorej je šatka len okrajovou záležitosťou.
V oblasti „nosenia“ sa angažujú najmä ženy, ktoré sa stali mamičkami a svoje deti odnosili. Z vlastných skúseností totiž poznajú pozitívne účinky nosenia detí, či už sa jedná o ľahšiu adaptáciu novorodenca na svet, jeho pocit bezpečia, ktoré mú matkina náruč prináša, či upevňovanie vzťahov, ktorý tento spôsob starostlivosti prináša.
Nedá sa však neopomenúť aj to, že vďaka noseniu dieťatko spoznáva okolitý svet, pretože z tejto pozície má rozhľad na okolitý svet, je v centre diania, vidí to čo mama, počuje to, čo mama, získava množstvo podnetov pre svoj vývoj.
