Pre dieťa je príchod na svet obrovskou zmenou, prestáva byť súčasťou matky a dostáva sa do úplne iných podmienok. Svetlo, hluk, množstvo ľudí či rôzne pachy, to všetko ho víta už na pôrodnej sále. V prvých hodinách a dňoch na tomto svete sa stretne s toľkými novými vecami, ktoré my dospelí považujeme za úplne samozrejmé. Najlepšie, čo pre toto malé stvorenie pri zvládnutí prechodu z maternice na svet môžeme urobiť, je nosiť ho na sebe. Nie nosením na rukách, ale na našej hrudi mu zabezpečíme podmienky, ktoré dôverne pozná. Počuje tlkot matkinho srdca, jej hlas, cíti jej teplo a vôňu, vníma jemné pohyby matkinho tela a šatka, či nosič ho pevne drží na matkinom tele podobne, ako to bolo prednedávnom v matkinom bruchu. Nie je to náhoda, že už pár minút po uviazaní bábätko na maminke spokojne zaspí.
Mnohí rodičia sa boja dávať malé bábätko do šatky alebo nosiča a čakajú, kým trošku vyrastie. Z psychologického hľadiska sú práve prvé tri mesiace dieťaťa z hľadiska nosenia najvýznamnejšie. Toto obdobie by sme mohli nazvať „štvrtým trimestrom“, kedy sa akoby ukončoval prenatálny vývin, aj keď je dieťa už mimo maternice. Dieťa by malo väčšinu času tráviť v kontakte s matkou či už v šatke/nosiči, alebo na prsníku. Týmto spôsobom zažíva pocity istoty a dôvery pri spoznávaní nového sveta, čím sa vytvára bazálna dôvera k svetu. V ideálnom prípade s tým začíname hneď po pôrode. Ak matke nie je umožnené okamžité priloženie, môže dobiehať „zameškané“ hneď, ako je bábätko v jej starostlivosti, v prípade predčasne narodeného dieťaťa hneď, ako to jeho zdravotný stav umožní. Kontakt „koža na kožu“ alebo klokankovanie je podľa WHO veľmi účinná metóda pri telesnej termoregulácii, podpore dojčenia, vytvorenia citovej väzby, a to bez ohľadu na miesto, váhu, gestačný vek a podmienky či vybavenie nemocničných zariadení. Kontakt „koža na kožu“ začína v nemocničnom zariadení a pokračuje v domácich podmienkach v neobmedzenej dĺžke, pokiaľ to rodičom a bábätku vyhovuje. Z psychologického hľadiska je klokankovanie spôsob, ako predčasne narodenému bábätku doplniť lásku a pozornosť, ktorú malo ešte niekoľko týždňov dostávať v ideálnom vnútromaternicovom prostredí. Matka nedonoseného bábätka často prežíva obavy, beznádej, či výčitky svedomia, čo sťažuje proces pripútavania. Zároveň môže mať žena pocit nereálnosti svojho bábätka, pokiaľ je od nej niekoľko dní oddelené, pretože je v inkubátore a ona si ho nemôže objať. Preto by mala byť so svojím dieťaťom v čo najužšom kontakte tak často, ako je to len možné. Vzájomné dotyky pôsobia na ženu aj dieťa upokojujúco a zároveň stimulujú vzťahovú väzbu.
