Nosenie dieťaťa je z psychologického hľadiska dôležitou súčasťou vzťahovej výchovy a zároveň budovania vzťahovej väzby. Mamičky sa často pýtajú, kedy môžu začať nosiť svoje bábätko, či je možné nosiť už niekoľkodňového novorodenca alebo počkať dva, tri týždne či mesiace. Pravdou však je, že nosenie a aj budovanie vzťahovej väzby sa začína ešte v prenatálnom období a vzájomný vzťah s dieťatkom ovplyvňuje nielen naše tehotenstvo, ale aj pôrod. Preto považujem za veľmi dôležité venovať sa na začiatku týmto dvom obdobiam.
Vzťah medzi matkou a dieťaťom pred narodením, čiže prenatálnu vzťahovú väzbu, môžeme považovať za prípravné štádium na vznik emočného puta, ktoré vzniká po pôrode. Bábätko nosíme v brušku (v ideálnom prípade) deväť mesiacov a celé tehotenstvo môžeme chápať ako aktívny dialóg medzi matkou a jej dieťaťom. Vzťahová väzba v prenatálnom období nevzniká automaticky a jej budovanie nie je jednostrannou činnosťou zo strany matky. Dieťa je aktívny tvor, ktorý s matkou nadväzuje kontakt, avšak najmä v začiatkoch tehotenstva má utváranie väzby na starosti hlavne matka. Žena sa v prvom rade musí adaptovať na tehotenstvo a prijať rolu matky, v ideálnom prípade začať s prípravou na materstvo ešte pred otehotnením. Väčšina „snažiliek“ vie, ako pripraviť na tehotenstvo svoje telo, pre bábätko je však rovnako podstatné, aby bola žena na materstvo pripravená aj po psychickej stránke. Počas tehotenstva má matka na starosti dôležité úlohy, medzi ktoré patrí:
- hľadať bezpečné miesto na pokojný priebeh tehotenstva a pôrodu pre seba a svoje dieťa,
- zabezpečiť, aby dieťa, ktoré čaká, prijali členovia rodiny,
- vytvárať si puto k dieťaťu,
- učiť sa odovzdať samu seba dieťaťu,
- chrániť dieťa,
- zabrániť strate alebo odlúčeniu,
- uspokojiť jeho potreby,
- byť s ním v kontakte: rozprávať sa s ním a zapájať do rozhovorov aj partnera, nazývať ho láskavými menami, pozorovať jeho pohyby.
Najdôležitejšie je, aby matka bola pre dieťa stále dostupnou nielen fyzicky, ale aj psychicky a neuzatvárala sa pred ním. Nedostatok komunikácie, mlčanie a zmätok zo strany matky zanechávajú na dieťati hlboké stopy nielen počas tehotenstva, ale aj po narodení. Dieťa nerozlišuje medzi fyzickými a emocionálnymi podnetmi, a preto aj fyzické udalosti (napr. ak dieťa nedostáva vhodnú výživu) môžu byť prežívané ako emočné narušenie vzťahu. Emócie medzi matkou a dieťaťom sa prenášajú predovšetkým cirkuláciou krvi cez pupočnú šnúru. Dieťa s matkou nielen pije a fajčí, ale aj miluje a nenávidí, teší sa alebo trpí s ňou, je vystrašené alebo má starosti, keď ich má matka.
Matka by mala vnímať svoje nenarodené dieťa nielen ako súčasť seba samej, ale aj ako samostatného jedinca, čo je jeden z predpokladov zdravého pripútania. Pokiaľ žena chce dieťa len kvôli vlastnej emocionálnej vyváženosti, nie je mu poskytnutý žiadny priestor a jeho úlohou je napĺňať potreby svojej matky. Dieťa si do života odnáša pocit, že nie je dôležité, akoby jeho jedinou úlohou bolo napĺňať potreby iných ľudí, pričom svoje vlastné zanedbáva.
Prenatálne dieťa sa od začiatku učí zo skúseností, ktoré vo svojom prostredí zažije. Ak mu matka poskytne predovšetkým pozitívne zážitky, pripravuje sa na láskavý a priateľský svet. Ak sa však učí z negatívnych zážitkov, očakáva, že svet bude nepriateľský a nebezpečný.
Vzťahová väzba sa buduje počas celého tehotenstva a je prirodzené, že so zvyšujúcim sa štádiom je vzťah medzi matkou a dieťaťom intenzívnejší. Matka postupne prichádza na viacero možností, ako komunikovať s bábätkom, a dieťa sa zároveň začína viac prejavovať. Narastajúca intenzita prenatálnej vzťahovej väzby sa prejaví najmä po tom, čo matka zacíti prvé pohyby nenarodeného dieťaťa, najčastejšie medzi 18. – 20. týždňom tehotenstva. K rozvoju prenatálnej vzťahovej väzby napomáha aj možnosť vidieť svoje bábätko na ultrazvuku.
